divne stavy

doma mam jednu krasnu, neznu, utulnu, malebnu komorku. je to moj svetik. je to miesto, kde moje telo dozrievalo, kde sa potajomky tesilo zo zivota. je tam moja postielka, kam som sa schylovala, ked bolo najhorsie. v kutiku som hromzilo nad svetom. je tam moj suflik s ponozkami, vsetko co tam je som ja. a potom pride sobota. velka smutna sobota. ked si to male dievcatko zbali veci a pojde inam. odbeli sa svet dietata a velkej zeny. bude mi smutno. uz nebudem zaspavat same, uz nebude vsetko len moje. smutne a zaroven udivenen oci mojej mamy, ktora stale veri v to, ze to nie je pravda. nechce sa zmierit, ze uz tam nikdy spat nebudem. ani len netusi, ako to je i pre mna tazke